Kilometrový tanec na Pohode 2022

Ak zistíte prečo, zachránite kráľovstvo

V sobotu 9.7. od 13:30 bude Pohodou prechádzať procesia s nevestou. Ak zistíte prečo, zachránite kráľovstvo. Parsifalova procesia vznikla podľa starobylého príbehu v roku 2005 v írskom Limericku a tento rok ju jej autorka Katarína Zagorski povedie Pohodou. O 14:40 sa k procesii na poslednom kilometri pri NAY tanečnom dome pripojí Kilometrový tanec. Po štvrtýkrát ho na Pohode zatancuje Radoslav Piovarči a premiérovo Tibor Trulik. Na bubnoch Parsifalovu procesiu a Kilometrový tanec sprevádzajú Samuel Kmotorka a Adam Druga.

Koncept: Katarína Zagorski

Účinkujú: Radoslav Piovarči, Tibor Trulik, Samuel Kmotorka, Adam Druga, Greta Grega a Katarína Zagorski

Nevestine šaty: Jana Kuzmová

Grafický dizajn: Tereza Maco/Festival Pohoda

Produkcia: Katarína Zagorski a Michal Kaščák/Festival Pohoda

Parsifalova procesia, Framemakers Symposium 2005, Limerick, foto Sabine Maier

Nedávno som čítal prvú zapísanú verziu histórie o svätom grále, zdá sa, že je to Parsifal. Jedného dňa prišiel Parsifal na hrad kráľa Rybára, kráľ bol paralyzovaný, celé kráľovstvo bolo v rozklade, ženy nerodili, stromy nedávali ovocie, kravy mlieko: neplodnosť, úplná neprítomnosť plodnosti. Parsifal, sediac pri prestretom stole, uzrel svadobný sprievod s nevestou, ktorá niesla akúsi nezvyčajnú nádobu, sprievod prechádzal cez sálu, vyšiel, po istom čase sa vrátil; a to sa opakovalo. Parsifal sa na nič nepýtal, atmosféra zámku mu pripadala dosť zvláštna, akoby sa vo vzduchu vznášalo niečo nejasné. Ráno si všimol, že zámok je pustý. Nazdával sa, že sa všetci možno vybrali na poľovačku, vysadol na koňa a vydal sa na cestu. Vošiel do lesa, kde stretol mladú ženu, ktorá držala na kolenách mŕtve telo milého; ozval sa teda: „Čo sa deje v tom zámku?“ – „Videl si sprievod?“ – „Áno.“ – So ženou, ktorá niesla nádobu?“ – „Áno.“ – „A spýtal si sa?“ – A Parsival odvetil: „Nie, nespýtal.“  

„Nespýtal si sa a preto, že si nebol zvedavý, ženy nemôžu rodiť, stromy dávať ovocie, kravy nedávajú mlieko a kráľ je paralyzovaný. Neopýtal si sa.“

Z knihy Jerzyho Grotowského Divadlo a rituál 

Tibor Trulik, foto Jakub Sipos
Samuel Kmotorka, foto archív

Kata Zagorski

pro Taneční magazín

Čistota pohybu na festivalu ‚Hybaj Ho‘

Radoslav Piovarči a Petr Ochvat vytvořili dílo bez děje a postav, ovšem plné prvků fyzického divadla a zironizovaných folklórních tanců.

Ve Studiu Alta se už poosmé představil festival současného slovenského tance Hybaj Ho! a přinesl workshopy, diskuze a řadu inscenací. 21. října jsme v podání Tanečné spoločnosti Artyci měli možnost vidět představení, zaměřené na sílu fyzikality s názvem Pure.

03_fotograf_jan_chmelik

Dva autoři a interpreti Radoslav Piovarči a Petr Ochvat vytvořili dílo bez děje a postav, ovšem plné prvků fyzického divadla a zironizovaných folklórních tanců. Na vysoké pohybové úrovni vyjevili řadu scén, které byly propojené zpočátku krátkými, na konci delšími dialogy, obsahujícími nejrůznější témata od účasti na castingu po vztah k muzikálu, přičemž někdy šlo i jen o převyprávění vtipu. Hlavní „postavou“ bylo podle slov tvůrců tělo. A skutečně – tělo reagovalo na různé situace související s dialogy. Koncept byl rozvržen tak, že mluvené a tělesně klidné části představení se odehrávaly v zadním plá ;nu jeviště, kde tanečníci většinou seděli naproti sobě na židlích. Pohybově bohatší a většinou rychle provedené scény na hranici choreografie a improvizace předváděli většinou blíže k divákům (duo občas předvedlo společný výstup, poté se opět rozdělili a každý pracoval s vlastními tanečními prvky, které na sebe vrstvil, opakoval a přecházel zase do jiné části choreografie). Oba tančili s velkým nasazením, zároveň ale s citlivostí vůči svému tělu i okolnímu prostoru a jejich výkonům tak není co vytknout.

02_fotograf_filip_beniac

Problematičtější byl ovšem celkový koncept. Absence příběhu i jiných postav nežli těl interpretů může být v pořádku a je to zajímavý experiment. Prolínání krátkých dialogů v zadním plánu s akcí vpředu a originalita tance však postupně slábla. Osobně bych ocenil, kdyby autoři představení zkrátili cca. na polovinu. Kratší formát by mu vůbec neublížil, naopak by působilo úderněji. Tak, jak jej předvedli, ovšem už ke konci postrádalo cokoli nového nebo nečekaného, systém fungování interpretů zůstal stále stejný a konec proběhl postupným zhasínáním světel a útlumem hudby, což by snad šlo zpracovat originálněji.

01_fotograf_filip_beniac

I přes tento dramaturgický nedostatek a přílišnou délku bylo však Pure hodnotnou ukázkou mladé slovenské (v tomto případě slovensko-české) taneční tvorby a pohybové zpracování bylo na nečekaně vysoké úrovni.

Alexej Byček

Foto:  Filip Beniac, Jan Chmelík

Taneční magazín